29.3.2024 (SITA.sk) – Slovensko si 29. marca 2024 pripomína výročie svojho vstupu do Severoatlantickej aliancie, známej aj pod skratkou NATO.
Čo je účelom tohto uskupenia a ako doň Slovensko pred 20 rokmi vstúpilo priblížil v rozhovore pre agentúru SITA politológ Peter Dubóczi z Katedry politológie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.
V rámci rozhovoru okrem iného vysvetľuje i to, aké benefity plynú Slovensku z členstva v severoatlantických štruktúrach, a tiež čo by sa stalo v prípade, že by sa rozhodlo z NATO vystúpiť.
Čo je to Severoatlantická aliancia, za akým účelom bola vytvorená a aké je jej poslanie?
Severoatlantická aliancia alebo NATO je medzinárodná organizácia, ktorá sa predovšetkým zameriava na zaistenie kolektívnej bezpečnosti. Ide teda o obranné zoskupenie, ktoré bolo založené po druhej svetovej vojne, v období zvýšeného napätia medzi západnými demokraciami a Sovietskym zväzom.
Princíp kolektívnej obrany znamená, že útok na jeden členský štát sa považuje za útok na všetky členské štáty. NATO sa ním zaviazalo brániť svojich členov pred vonkajšou agresiou. Celkovo je existencia NATO založená na kolektívnych bezpečnostných záujmoch jej členských štátov a na presvedčení, že spolupráca medzi spojencami posilňuje medzinárodný mier a stabilitu.
Dnes funguje predovšetkým ako odstrašujúci faktor pre prípadných agresorov, čo sa v podstate rovná zvyšovaniu bezpečnosti členských štátov. Taktiež uľahčuje bezpečnostnú spoluprácu medzi štátmi, či už hovoríme o spoločných cvičeniach alebo výmene spravodajských informácií.
Netreba zabúdať ani na hodnotové jadro aliancie. Okrem snáh o zabezpečenie mieru a stability, je NATO postavené na podpore demokratických hodnôt. Kľúčové je to, že členstvo v aliancii je dobrovoľnou záležitosťou. Aj to bolo jedno z lákadiel v demokratizačnom období počas 90. rokov po rozpade Sovietskeho zväzu. Kritici by mohli namietať, že pôvodný význam NATO v súvislosti s obavami o bezpečnosť po druhej svetovej vojne a vzostupom Sovietskeho zväzu sa stratil.
Dnes, v súčasnej geopolitickej situácii, však v podstate v priamom prenose vidíme, že význam NATO je stále aktuálny. Nie je náhodou, že sa doň za posledný rok pridali tradične neutrálne štáty ako Fínsko či Švédsko. Ak NATO niečo historicky preukázalo, tak to je to, že dokáže byť stabilným pólom proti nevyspytateľnej agresii. Najmä vtedy, keď je jednotné.
Zobraziť fotogalériu k článku:
Prezidentka Čaputová navštívila Styčný tím pre integráciu síl NATO (fotografie)
Priblížite proces vstupu Slovenska do NATO?
Slovensko vstúpilo do NATO 29. marca 2004. Svoj záujem pripojiť sa do euroatlantických štruktúr sme ako štát deklarovali už pri vzniku Slovenskej republiky. Postupná integrácia do NATO a EÚ bola v podstate jednou z hlavných, ak nie najdôležitejšou prioritou zahraničnej politiky, čo reflektovali aj vtedajšie programové vyhlásenia vlád.
Vôbec však nešlo o ľahkú záležitosť. Štáty, ktoré sa po rozpade ZSSR uchádzali o členstvo v NATO, museli preukázať, že sú v prvom rade fungujúcimi demokraciami založenými na trhovej ekonomike. Tento základný predpoklad dopĺňalo rešpektovanie práv menšín, zaručenie bezproblémových susedských vzťahov či zaviazanie sa k mierovému riešeniu konfliktov.
Myslím, že navonok Slovensko postupovalo tak, ako malo – pridalo sa do iniciatívy Partnerstvo za mier, eventuálne participovalo aj na Hodnotiacom a plánovacom procese. Inak povedané, po technickej stránke sa Slovensko naozaj snažilo priblížiť euroatlantickej komunite.
V roku 1997 na samite NATO v Madride však Slovensko čakala studená sprcha. Narozdiel od Česka, Maďarska a Poľska do aliancie nebolo prizvané. Po ekonomickej, vojenskej, ale aj legislatívnej stránke bolo zo strany Slovenska viac-menej všetko v poriadku.
Problém bol inde – Slovensko nespĺňalo predovšetkým hodnotové kritériá demokratického a právneho štátu. Stačí si spomenúť na zmarené referendum či neslávne známe vyjadrenie Madeleine Albrightovej, v ktorom Slovensko označila za “čiernu dieru”. Paradoxne, možno aj tento výrok nám pomohol, keď sme sa snažili opustiť stav “gumenej” či “papierovej” demokracie, ktorú ponúkali vlády Vladimíra Mečiara.
Integračné snahy Slovenska boli resuscitované v roku 1998. Spolu s príchodom prvej Dzurindovej vlády narástli aj šance na ich úspech. Politická situácia umožnila v roku 2001 prijatie zásadných strategických dokumentov v slovenskom parlamente (Bezpečnostná stratégia SR, Obranná stratégia SR, Vojenská stratégia SR).
Predchádzal tomu samit NATO vo Washingtone (1999), po ktorom Slovensko využilo priestor Akčného plánu členstva, začalo participovať na aktivitách aliancie a pokračovalo v reformách vedúcich k plnej kompatibilite s požiadavkami členstva.
V roku 2002 Slovensko dostalo na Pražskom samite pozvánku k prístupovým rokovaniam, následne potvrdilo svoju pripravenosť a záujem prebrať záväzky vyplývajúce z členstva. O dva roky na to, po prístupovom procese, bola slovenská vlajka vztýčená pri centrále NATO v Bruseli. Slovensko tak začalo písať svoju históriu aktéra s pevným bezpečnostným, ale aj hodnotovým ukotvením na Západe.
Čo so sebou prináša slovenské členstvo v NATO? Aké povinnosti z neho pre Slovensko vyplývajú, prípadne, aké benefity má z toho, že patrí do severoatlantických štruktúr?
Vo všeobecnosti sa dá konštatovať, že benefity členstva v NATO vysoko prevyšujú povinnosti, ktoré z neho vyplývajú. A v niektorých prípadoch sa tieto povinnosti v dlhodobom horizonte javia ako benefity samotné.
Hádam najvýznamnejší záväzok je uvedený v článku 5 Severoatlantickej zmluvy, ktorý stanovuje, že ozbrojený útok proti jednému alebo viacerým členským štátom NATO sa považuje za útok proti všetkým členom. V prípade takéhoto útoku sa každý členský štát zaväzuje ku kolektívnej obrane.
Členské štáty sú tiež povinné navzájom konzultovať a vymieňať si informácie o svojich obranných politikách a potenciálnych bezpečnostných hrozbách. Je tu samozrejme aj záväzok investovať dve percentá HDP do vlastnej obrany.
Povinnosti okrem týchto základných bodov však samozrejme obsahujú aj určité záväzky smerom k vojenskej, politickej alebo diplomatickej podpore. Stále platným záväzkom ostáva dodržiavanie demokratických hodnôt.
Tým základným benefitom je v prvom rade život a fungovanie Slovenska v bezpečnom prostredí. Sme malý štát, ktorý sa ani teraz, ani pred dvadsiatimi rokmi nemohol v zaistení bezpečnosti spoliehať výhradne na seba. Inak povedané, v rámci NATO sme súčasťou mechanizmu kolektívnej obrany, ktorý v prvom rade chráni našu suverenitu.
Zároveň nám otvára dvere do medzinárodného fóra, v rámci ktorého vieme systematicky spolupracovať so spojencami, modernizovať naše obranné kapacity a čerpať nielen skúsenosti, ale aj technologický či spravodajský know-how. Bezpečné prostredie integrovaného štátu zároveň láka investície.
Kľúčový je však naozaj spoľah na to, že v prípade agresie neostaneme sami. Pripomeniem, že po invázii Ruska na Ukrajinu je na Slovensku kvôli odstrašeniu prípadnej agresie prítomná mnohonárodná brigáda, ktorej náklady na fungovanie hradia vysielajúce krajiny.
Viac o téme: Vojna na Ukrajine
Zároveň sa Slovensku za tých 20 rokov členstva podarilo vybudovať reputáciu spoľahlivého partnera. Nie je to len výsledkom zodpovednej účasti našich ozbrojených síl na operáciách, ale aj kontinuálnom podieľaní sa na formovaní euro-atlantickej bezpečnostnej štruktúry.
Nebyť členstva v NATO, túto možnosť by sme určite nemali a určite by sme v medzinárodnom prostredí neboli ako malý štát vnímaní ako rovnocenný partner. Netreba zabúdať ani na fakt, že príprava na vstup do NATO bola zároveň prípravou na vstup do EÚ. Je však smutné, že aj počas tohto výročia je potrebné dopovedať, že časť z nášho reputačného lesku medzi spojencami v poslednej dobe strácame.
Zobraziť fotogalériu k článku:
Vojna na Ukrajine v marci 2024 (fotografie)
Poniektorí politickí predstavitelia kritizujú kroky NATO a niektorí hovoria aj o prehodnotení slovenského členstva. Čo by obnášal napríklad proces vystúpenia z NATO a aké by boli jeho dôsledky pre Slovensko?
Praktická podoba a konkrétne kontúry samotného procesu vystúpenia štátu z NATO sa popisujú ťažko. Jednoducho na to nemáme precedens, žiaden členský štát tak ešte neurobil. V hypotetickej situácii by však z formálneho hľadiska nemalo ísť o nič náročné.
Formálny postup je uvedený v článku 13 Severoatlantickej zmluvy. Uvádza, že každý štát, ktorý chce vystúpiť, musí zaslať Spojeným štátom americkým (ako depozitárovi) „oznámenie o vypovedaní“, ktoré USA následne postúpia ostatným členom aliancie. Po uplynutí ročnej lehoty by bol daný štát vylúčený.
Kľúčovým problémom by teda ani tak nebol formálny proces vystúpenia, ale skôr dni, ktoré by prišli potom. Ak by Slovensko hypoteticky chcelo vystúpiť z NATO, vládni predstavitelia by si to museli naozaj dobre premyslieť. Nemali by sme v podstate žiadne bezpečnostné záruky, v medzinárodnom prostredí by Slovensko stratilo svoj hlas a museli by sme sa spoliehať na vlastnú obranyschopnosť.
Ak niekomu prekáža, že v rámci podmienok členstva v NATO musíme do našej obrany investovať aspoň dve percentá HDP, tieto výdavky by sa po vystúpení museli mnohonásobne zvýšiť. To by znamenalo oslabenie financovania iných oblastí.
Vystúpenie Slovenska z NATO by v tomto momente aj preto nedávalo žiaden zmysel. Práve naopak, bolo by pre Slovensko veľmi nevýhodné. A to hovorím v podstate bez ohľadu na rétoriku niektorých politikov, ktorí sa prostredníctvom verbálnych útokov a dezinformačných naratívov na adresu NATO snažia mobilizovať svoj elektorát vytváraním strachu.
Zopakujem to, čo som už spomínal predtým. V súčasnej geopolitickej situácii sa už euroatlantická bezpečnostná štruktúra nedá vnímať ako nejaký prežitok Studenej vojny.
Neplatia ani populárne argumenty o neutralite, ktorá by mala byť garantovaná veľmocami, prípadne priamo Ruskou federáciou. Na východ od slovenských hraníc v živom prenose vidíme to, kam takéto plány môžu viesť. Podobné úvahy sú úplne absurdné.
Neutralitu nám predsa nemôže garantovať štát, ktorý nás má stále na zozname nepriateľov. Pre zhrnutie, vystúpenie Slovenska z NATO by neznamenalo len značné oslabenie bezpečnosti, ale aj eventuálnu hrozbu pre jeho suverénnu existenciu v budúcnosti.
A čo je možno najdôležitejšie, pre takýto krok nie je na Slovensku ani spoločenská objednávka. Je pravdou, že podpora slovenského členstva v NATO v priebehu roku 2023 klesla. Podľa prieskumov organizácie Globsec dosiahla po ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022 rekordných 72 percent a v tom ďalšom sa dostala na úroveň 58 percent.
Ak sa však pozrieme na prieskum NATO, ktorý bol realizovaný koncom roka 2023, za zotrvanie Slovenska v NATO by bolo 60 percent Slovákov. Za odchod 23 percent. O väčšinovo pozitívnom vzťahu slovenskej populácie k NATO hovoria aj ďalšie čísla.
Spomeniem to, že ako veľmi dôležitú alebo dôležitú pre budúcu bezpečnosť Slovenska vníma Alianciu 64 percent respondentov. Aj to vypovedá o tom, že vystúpenie Slovenska z NATO nedáva zmysel. Jednoducho nie je v súlade ani s logikou bezpečnosti, ani logikou demokracie.
Viac k témam: NATO, Politológ, Rozhovory
Zdroj: SITA.sk – Dubózci: Vystúpenie Slovenska z NATO by nedávalo žiadny zmysel (rozhovor) © SITA Všetky práva vyhradené.